Skoč na obsah Skoč na menu
nová stránka

Vladimír Višváder sa lúči s kariérou plochodrážneho jazdca

PDF  poslať odkaz na túto stránku emailom  vytlačiť 

Vladimír Višváder sa lúči s kariérou plochodrážneho jazdca

Vladimír Višváder je v histórii slovenskej plochej dráhy zapísaný svojou plochodrážnou dlhovekosťou. Dvadsiatimi štyrmi rokmi aktívneho pretekania na plochej dráhe sa nemôže pochváliť žiadny slovenský plochodrážnik z minulosti a už vôbec súčasnosti. Jeho kariéra je plná vrcholov i pádov, šťastné obdobia sa striedali s menej šťastnými.

 

Na vlastnej pretekárskej koži pocítil zmenu, ktorá zasiahla aj šport ľavých zatáčiek po roku 1989 u nás, ale i výhody, či nevýhody spočívajúce v rozdelení Československa. On sám, hoci pochádza zo záhoráckého Zohora a už dlhší čas žije v Českej republike, hovorí o sebe s hrdosťou, že je Čechoslovák. Je akoby ohnivkom, ktoré symbolicky spája dva bratské štáty v tomto športe.

Začiatok dlhej kariéry

Vlado, ako ho všetci volajú na Slovensku alebo Višvi, čo je zase jeho prezývka v Čechách sa narodil 19. júla 1971. V motocyklovom športe sa už predtým objavilo priezvisko Višváder, keď to jeho strýko Ján Višváder na prelome 50 a 60 rokov skúšal v motokrose a na cestných okruhoch. Takisto aj Vladovi starší bratia Dušan a Roman prepadli kúzlu motocyklov, no tých zvábili plochodrážne stroje. V polovici sedemdesiatych rokov, totiž bratislavskí zväzarmovci vybudovali plochodrážny ovál v Zohore a Roman s Dušanom sa stali oporami ligového družstva, ktoré tu vzniklo a existovalo do roku 1985. O tom, že nielen zánik tohto klubu skomplikoval začiatok Vladovej kariéry hovorí on sám: „Moji dvaja bratia už vtedy pretekali. Ja som sa však najprv bál motorov. Keď som mal pätnásť rokov, bratia mi kúpili Pioniera. Pri jazdení na ňom ma strach z motorov úplne prešiel a ja som začal na ňom všeličo dovádzať. Jazdil som po kopcoch a skákal všade, kde sa len dalo. Nakoniec som vyskúšal plochodrážnu motorku. Zo starých súčiastok, ktoré ostali v zohorskom klube po jeho zániku som si s bratmi  poskladal Jawu, na ktorej som sa začal učiť jazdiť. To mi však už bolo osemnásť a hovorili, že na plochú dráhu je to už neskoro. Na mojom prvom tréningu, ktorý som mal v Březolupoch som sa zapáčil trénerovi a zobrali ma do Žarnovice, kde boli na pretekanie lepšie podmienky.“ V Žarnovici sa teda pod vedením Zdena Vaculíka začala plochodrážna kariéra zohorského rodáka. Zamestnanie si zohnal v žarnovickom závode Preglejka a bývanie na slobodárni. Jeho prvými pretekmi sa stalo ligové stretnutie v júli 1989, avšak na prvý bodový zápis si musel ešte počkať. V nasledujúcom roku sa už zaradil medzi pravidelne bodujúcich pretekárov žarnovického tímu. Svojim dravým štýlom, ktorý bol príčinou častých pádov, ale aj prekvapivých umiestnení, si získaval pozornosť divákov.

Najúspešnejšie obdobie

Ďalším zlomom v začínajúcej kariére plochodrážnika sa stalo narukovanie na vojnu v septembri 1990 do VTJ Racek Pardubice, tu sa jeho situácia znova zlepšila. „Na vojnu som narukoval do Pardubíc, za ktoré som potom jazdil ligu. Tu sme mali pravidelné tréningy trikrát do týždňa. Môj výkon išiel nahor a bojoval som o majstra Československa juniorov.“ V roku 1991 sa predstavil Vlado so svojim klubom v prestížnej Extralige. Výborne si počínal v juniorskom šampionáte, kde aj napriek tomu, že si v treťom kole finálovej série zlomil členok, skončil na výbornom šiestom mieste. O rok na to sa stal horúcim kandidátom na jeden zo stupienkov v tomto šampionáte. Nakoniec obsadil ten najnižší, tretí, keď od neho lepší bol len Tomáš Topinka a Antonín Šváb. Tak sa dostal do československej reprezentácie a z kvalifikačného kola MS juniorov postúpil až do semifinále v Tarnówe. Zaslúžil sa aj o opätovný postup svojho klubu VTJ Racek Pardubice do Extraligy. Takisto sa zúčastnil aj jednodňového comebacku plochej dráhy v Zohore, o ktorý sa zaslúžili práve jeho bratia. Na záver sezóny si pri Zlatej prilbe SNP zlomil opäť členok a na nohu dostal sadru. To sa už blížil termín Zlatej prilby Československa v Pardubiciach, najstarších pretekov na Kontinente. Tu sa mal medzi svetovou elitou ukázať aj mladý Višváder. Preto si sám niekoľko dní pred pretekmi odstránil sadru z nohy, aby mohol štartovať. V pretekoch sa dostal až do malého finále, čiže jazdy o siedme až dvanáste miesto, čo predstavovalo obrovský úspech. Avšak jazda sa skončila pre neho predčasne, keď sa dostal nezavinene do hromadného pádu a zlomil si stehennú kosť. V nasledujúcej sezóne sa mu už toľko nedarilo. So svojim klubom vypadol z Extraligy a na Zlatej prilbe v Žarnovici a v Pardubiciach mal technické problémy.

Dlhoročný reprezentant Slovenska

V roku 1993 po rozdelení Československa ostal aj naďalej bývať v Čechách, avšak jazdil so slovenskou licenciou, ktorú vlastnil s menšími prestávkami až roku 2007. V sezóne 1994 prestúpil do plochodrážneho klubu Březolup, kde sa stal významnou oporou tímu bojujúceho v Extralige. V rozpätí rokov 1994 až 2006 pravidelne reprezentoval Slovensko v pretekoch Majstrovstiev sveta, či Európy a treba pripomenúť, že vždy išiel do toho naplno aj keď mnohokrát to nebolo jednoduché. Konečnou stanicou však pre neho bývali väčšinou kvalifikačné kolá a niekoľkokrát aj štvrťfinále, tej ktorej súťaže. Určitou zaujímavosťou je aj jeho účasť na pretekoch plochodrážnych strojov na ľade. V zime si tak totiž vypĺňal prestávku, keď pravidelne štartoval na pretekoch Aces on Ice v nemeckej Unne, ktoré sa konali v krytej športovej hale. O tom, že tam nebol len do počtu svedčia aj jeho dve tretie miesta z rokov 2006 a 2007.

Na Zlatej prilbe SNP

Osobitnou kapitolou jeho plochodrážnej kariéry by mohli byť štarty na žarnovickej Zlatej prilbe. Tu sa predstavil dvadsaťdvakrát nepretržite, k čomu sa žiadny iný jazdec ani nepriblížil. Jeho umiestnenia na tomto podujatí sa pohybovali takmer vždy okolo desiateho miesta. Najlepšie skončil v roku 1997, keď mu tesne ušla finálová jazda a obsadil ôsme miesto, také isté umiestnenie zopakoval aj v roku 2004. Na týchto pretekoch ako sám hovorí zažil nielen prijemné okamžiky, ale aj tie menej prijemné. „Najväčšiu smolu som mal asi v Žarnovici na Zlatej prilbe v roku 2001, keď mi išlo o postup do semifinále a na postupovej pozícii mi došiel metyl, ktorý sme zabudli doliať pred jazdou.“ O to smutnejšie skončila jeho účasť na týchto pretekoch, ktoré bývali v minulých rokoch akýmsi vrcholom žarnovickej plochodrážnej sezóny. „Volal som s pánom Erbanom a ten mi povedal, že ma organizátori na Zlatú prilbu nechcú, že som už starý,“ neskrýval smútok v hlase Vlado Višváder, keď hovoril o príčinách, prečo neštartoval na Zlatej prilbe SNP v roku 2011, kedy sa na týchto žarnovických pretekoch prvýkrát v histórii nepredstavil ani jeden slovenský pretekár. Vlado tak bohužiaľ nedostal možnosť dôstojne sa rozlúčiť s podujatím, na ktorom bol za predošlých 22 rokov ikonou. Rozlúčkou s plochodrážnou kariérou tohto nezabudnuteľného česko-slovenského jazdca tak bude Pohár primátora Mesta Žarnovica v sobotu 20. októbra.

Odkaz na záver

Záverom možno ešte spomenúť porovnanie plochej dráhy z obdobia jeho začiatkov s dnešnou situáciou. „Keď som začínal bolo to masovejšie a kto chcel niečo dokázať tak sa mu to ľahšie aj podarilo. Vtedy bola väčšina úspechu závislá na jazdcovi a štýle jazdy, kdežto teraz je to hlavne o motoroch a tým pádom aj o peniazoch. Motor je teraz vo vysokých otáčkach a už po piatich pretekoch musí ísť na generálku. Ja si myslím, že lepšie boli stojáky. Chyba je aj v tom, že mladí sú málo zapálení. Jedno čo sa nemení je to, že všetko je o srdci!“ A čo by odkázal skúsený matador začínajúcim mladým jazdcom? „Nevzdávajte sa! Človek musí makať v každom športe. Musí byť tým posadnutý, nakazený športovým bacilom!“

Zdroj a foto: www.speedwayclub.sk


Galéria obrázkov

V.Visvader ako člen Speedway clubu v jadranskej lige V.Visvader a J.Gavenda

© 2021 Slovenská motocyklová federácia | smf@smf.sk | podmienky používania | rss export
Práva na všetky použité materiály sú vyhradené. | tvorba web stránok